Umění Tater / Bílý zámek, Státní zámek Hradec nad Moravicí

Bílý zámek, Státní zámek Hradec nad Moravicí / 11. 5. – 1. 10. 2017 / vernisáž 11. 5. 2017 v 16.00 hodin

Tatranská galerie v Popradě, Prešovský samosprávný kraj, Národní památkový ústav, Územní památková správa v Kroměříži a Správa státního zámku Hradec nad Moravicí, Vás zvou na otevření výstavy Umění Tater, ve čtvrtek 11.5.2017 v 16.00 hodin v budově Bílého zámku, za účasti primátora Popradu Jozefa Švagerka a primátora Vysokých Tater Jána Mokoša.

kurátorka výstavy: Anna Ondrušeková

Umění Tater ze sbírek Tatranské galerie v Popradě

Tatranská galeria dlhodobo spracováva výtvarnú tvorbu umelcov inšpirujúcich sa Vysokými Tatrami. Projekt v priebehu 20 mesiacov zahŕňa: Výskum kunsthistorikov k téme v krajinách V4. Cieľom výskumu a novej publikácie je uverejniť tatranské práce zo zbierok galérií a múzeí krajín V4, tiež odhaliť čo najviac diel zo súkromných zbierok. Vydanie reprezentatívnej publikácie, ktorá po prvýkrát vyjde v slovenskej, českej, maďarskej a poľskej kunsthistórii. Naše veľhory neuchvátili svojou malebnosťou len slovenských umelcov, ale sú zobrazované v nadnárodnom meradle. Publikácia predstaví tvorbu autorov zo Slovenska, Čiech, Poľska a Maďarska. Usporiadanie výstav v Poľsku, Českej republike, Maďarsku v priestoroch Tatranskej galérie. Obdobná publikácia absentuje v knižniciach umenovedných inštitúcií. V zbierkovom fonde TG sa nachádza približne 600 diel s tatranskou tematikou, slovenský realizmus s figurálnym motívom, impresionistické stvárnenia, skupina východosl. autorov, sl.výtv.umenia 20. storočia. Grafická tvorba je zastúpená dobovými litografiami, rytinami, leptami, drevorezmi. Obsiahlu časť predstavujú akvarely, pastely, kresby a umelecké fotografie. Odcudzenie človeka človeku i prírode v modernom chápaní tejto témy zobrazujú súč. umelci J.Koller, Popovič, Čarný, Srvátka, Brooš, Berdyszak. Výskum chce poukázať na zobrazenie hôr majestátnych (sublime), malebných (picturesque), bájnych (vrátane snových, fantastických) a symbolických (mýtických, rozprávkových). Takáto metodológia na rozhraní estetiky a ikonológie nám prináša viacero možností zostavovania reprezentácií Tatier v umení Slovákov i ich susedov.

Tatra Gallery long handles creative production of artists inspired by the High Tatras. Project within 20 months includes research of art historians to the topic in V4 countrie. The aim of new research and publication is to disclose the Tatras works from the collections of galleries and museums from V4 countries and also reveal as many works from private collections as possible. Issue of the representative publication, which comes out for the first time in Slovak, Czech, Hungarian and Polish art history. Our breathtaking mountains didnt ravish with its picturesqueness only Slovak artists but are displayed on a transnational scale. The publication will showcase the work of the authors from Slovakia, Czech Republic, Poland and Hungary and these works will be displayed in various galleries in V4 countries. A similar publication is absent in libraries of art institutions. In collection of Tatra Gallery are located approximately 600 works with the Tatras theme, Slovak realism with figural motifs, impressionistic portrayal, goup of East Slovakian authors, Slovak authors from 20th century. Graphic design is represented by period photographs, engravings, etchings and woodcuts. Comprehensive part of the collection represent watercolours, pastels, drawings and art photography. The alienation of man to man and nature in the modern sense of this topic depict Koller, Popovič, Čarný, Srvátka, Brooš and Berdyszak. The research aims to draw attention to the views of majestic, picturesque, mythical and symbolic mountains. Such a methodology to interface aesthetics and iconology brings us more possibilities of compiling representations of Tatras in art of Slovaks and their neighbours.


Tatry v galérii

Vysoké Tatry tvoria vyvrcholenie veľkého karpatského oblúka a zo symbolického hľadiska vytvárajú mohutnú kamennú korunu slovenskej krajine. Z geografického hľadiska Tatry tvoria horský masív alpínskeho rázu, najvyšší a najatraktívnejší na celom území medzi Alpami, Kaukazom a Uralom. Celé Tatry zaberajú 786 km2 tvoriac oválne pásmo v rozmeroch 52 x 15 km. Dvadsaťštyri štítov prevyšuje nadmorskú výšku 2 500 m, najvyššie končiare sú Gerlachovský štít 2655 ma Lomnický štít 2632 m. Pohorie má 97 významnejších vrcholov, ale počet pomenovaných končiarov, ihiel a kôp dosahuje vyše tisíc názvov.

Zo symol ického hľadiska je čosi velebného a súčasne čistého a vznešeného v kráse tatranských veľhôr, tejto prirodzenej dominanty slovenskej krajiny. Tatry sú predmetom obdivu už po mnoho stáročí. Slováci ich ospievali v mnohých piesňach, oslávi 1i v m nahých básnia ch a zvečni 1i v m nahých maľbách. Slovenská národná hymna sa začína slovami „Nad Tatrou sa blýska … “ a Tatry v heraldickom zjednodušení sú súčasťou štátneho znaku.

Prvé panorámy Tatier sa objavujú v sakrálnom maliarstve a to poväčšine v paradoxných symbiózach s bi bi ickým i dejmi. Domáci umelci klád 1i staroveké príbehy do prostredia, ktoré poznali a ktoré svojou tajuplnosťou a nedostupnosťou korešpondovali s atmosférou tajuplného a vzdialeného biblického sveta. Dejiny tatranského krajinárstva začínajú freskou z víťazného oblúka kostola svätého Egídia v Poprade, kde umelec z prelomu 14. a 15. storočia použil panorámu Tatier ako pôsobivý rámec pre biblickú scénu zmŕtvychvstania Krista. Prvý doklad svetského výtvarného diela s tatranskými motívmi predstavuje rodinný erb veľkolomnických zemepánov Berzeviczyovcov z polovice 15. storočia. Jeho hlavný motív tvorí masív Lomnického štítu s kamzíkom na hrebeni. Pri bi ižne uprostred 18. storočia nastáva výrazný zlom vo fi lozoficko-estetickom ponímaní horskej krajiny, ide o celoeurópsku tendenciu. „Doterajšie zobrazenia divokej horskej prírody v podobe namodralého kamenného reťazca, ktorý uzatváral záhradu sveta, alebo v podobe nehostinných krajín biblických pútnikov vystrieda nový vznosný slovník ikonografických prvkov (večerné a nočné scenérie, vodopády, kaskády, horské jazerá, balvany, vyvrátené stromy, osamelí chodci a predovšetkým atmosferické príbehy na oblohe – výraz horskej melanchólie, či drámy). V našich podmienkach stojí v tom čase tatranská tematika mimo umeleckého poľa, nakoľko tu vznikali len ojedinelé topograficko – ilustračné pokusy znázornenia Tatier ako súčasť vedeckého skúmania máp a cestopisov.“ (Vladimír Beskid: Kapitoly z Tatranského kaleidoskopu, in: Tatrománia, katalóg k výstave, vydala Tatranská galéria v Poprade 1992) Zo zachovaných archívnych materiálov pozornosť pútajú knižné ilustrácie neznámych autorov, ktoré zdobia cestopisné diela s tatranskou tematikou Belsazara Hacqeta z roku 1796 a Roberta Townsona z roku 1797.

Až 19. storočie prináša na Slovensku v maľbe tematiku voľne odpozorovanej prírody, kult hôr a ich výtvarné zhodnotenie. Podľa citovaného V. Beskida v priebehu tohto storočia sú v tatranskej krajinomaľbe viditeľné tri vrcholné obdobia:

1. Prvým desaťročiam na Slovensku výrazne dominuje spišský maliarsky okruh, ktorého umelci (Ján Jakub MOller, Karol Marka st., Jozef Czauczik a d’alšO rozvíjali krajinársku vedutu a zakotvili domácu krajinu v našom prostredí.

2. Uprostred 19. storočia prevyšuje doterajšie výtvarné úsilie tvorba dvoch umelcov Karla Tibelyho a Petra Michala Bohúňa; prvý z nich dal Tatrám romantickú pečať monumentálneho prírodného živlu, druhý ich povýšil na symbolický kamenný znak Slovenska.

3. Koncom 19. storočia sa Tatry stávajú uznávaným krajinárskym motívom v stredoeurópskej oblasti. Do Tatier smerujú cesty mnohých domácich aj zahraničných umelcov. Zavŕšením tohto dobového nadšenia sa stala tvorba závojových krajín Ladislava Medňanského, melancholických scén Ferdinanda Katonu-Kleinbergera a ojedinelá panoráma Teodora Csontváryho-Kosztku s jej silným opticko-psychologickým účinkom.

Na „Tatrách“ vyrástla slovenská krajinomaľba. Toto základné konštatovanie sa stalo východiskovým princípom zbierkotvornej činnosti Tatranskej galérie (založenej v roku 1960) a zhodou okolností v súčasnosti sídliacej v Poprade, kde sa nachádza jedno z prvých známych spodobnení Tatier v nami už spomínanom Kostole sv. Egídia. Je prirodzené, že Tatranská galéria našla svoj domov práve v Poprade, známom turistickom centre na úpätí Vysokých Tatier. V depozite Tatranskej galérie sa nachádza približne 2500 diel. Fakt, že takmer 600 umeleckých diel je venovaných výlučne Tatrám, predstavuje kolekciu, ktorá je svojim monotematickým zameraním výnimočná aj v celoeurópskom kultúrnom kontexte.

Kolekcia výtvarných zobrazení Tatier je rôznorodá, vo svojom tematickom zameraní a pestrá použitím maliarskych a grafickych techník. Najbohatšie je zastúpená v zbierkovom fonde olejomaľba, grafická tvorba je reprezentovaná predovšetkým dobovými litografiami, rytinami, leptami, drevorezmi. Z ostatných výtvarných techník obsiahlu časť predstavujú akvarely, pastely, kresby a samostatný súbor tvoria umelecké fotografie (Pavol Socháň, Karol Plicka, Martin Martinček, Alexander Jiroušek). V poslednom období v rámci akvizície TG získala zaujímavé sochárske diela (Rastislav Biarinec) ale aj súbornú inštaláciu poľského umelca Marcina Berdyszaka.

Zbierky Tatranskej galérie umožňujú spoznať okrem rôznorodých výtvarných techník aj rozličné umelecké podania a individuálne rukopisy. Dobovo najstaršou akvizíciou je na ivno-rea 1 istická podoba Tatier Starý Smokovec Ka rola Ti belyho z roku 1834 a dobové litografie Rudolfa Alta podľa námetov Ľudovíta Libaya z roku 1860 – 1865. Kultivovaný realizmus prvých prác Ladislava Mednyánszkeho v zbierkach Tatranskej, galérie doplňajú emotívne akcentované olejomaľby Ferdinanda Katanu, Andora Borútha, Karola Polónyiho, Petra Júliusa Kerna. Drsnejší slovenský realizmus, pre ktorý je príznačný figurálny motív prostého človeka, prinášajú bohato zastúpené diela Jana Hálu, či Ľudovíta Križana. Impresionistické stvárnenia tatranskej scenérie od Antonína Hudečka, Juraja Kruteka, Ľudmily Hynkovej a d’alších pripomínajú premenlivosť a prchavosť tatranských nálad. Osobitú časť diel tvorí skupina známych výchov doslovenských autorov Anton Jasusch, Ľudovít Cordák, Július Jakoby. S témou Tatier pociťovali potrebu sa vyrovnať aj najvýznamnejší predstavitelia slovenského výtvarného umenia 20. storočia ako Janko Alexy, Gustáv Mallý, Jozef Kollár, Miloš Alexander Bazovský, Mikuláš Galanda. Ich diela s touto témou patria k tým najhodnotnejším v depozite Tatranskej galérie.

Téma Vysokých Tatier je mimoriadne lákavá, ale aj ťažká a výtvarne náročná. Jej výnimočnosť väzí v tom, že Vysoké Tatry sú mimoriadne pekné, sú krásne až natoľko že neunesú už d’aľšiu výtvarnú estetizáciu. Tí umelci, ktorí sa vydali touto cestou, a boli medzi nimi aj majstri európskeho formátu, neuspeli; priveľa krásy, aj ked‘ realisticky podanej, zapôsobilo na diváka nadneseným, priam gýčovitým dojmom. Táto skúsenosť spôsobila, že k výtvarnému spodobeniu Tatier sa pristupovalo z dvoch dominantných aspektov. Prvý zdôrazňoval drsnú až surovú krásu skalnatých masívov, druhý si všímal premenlivosť čarokrásnej svetelnej atmosféry nad skalnatými končiarmi. Počasie v Tatrách sa prudko a nečakane mení, ani nie zo dňa na deň, ale z hodiny na hodinu. Zmeny počasia a prírodné katastrofy, ktoré boli príčinou smrti mnohých návštevníkov Tatier, našli svoj priemet v celom rade maliarskych diel, ktoré sa navzájom odlišujú a vynikajú svojou náladou, pôsobia dojmom, akoby nie Vysoké Tatry, ale ich nálada bola predmetom maliarovho obdivu.

Tatranská galéria so svojou zbierkou obrazov s motívom Vysokých Tatier poskytuje výnimočnú príležitosť porovnávať zvládnutie tej istej a mimoriadne náročnej témy rôznymi maliarskymi a grafickými technikami v rozpätí troch storočí. V prácach umelcov, vytvorených v diapazóne posledných desaťročí, sa ťažisko dôležitosti presúva, predmetom zobrazenia prestávajú byť Tatry a centrom sa stáva človek pozorujúci, jeho pocity i racionálne úvahy a ekologické obavy. Samotné Tatry sú v tvorbe umelcov zastúpené už iba názvom končiara, údolia, či prírodnej lokality. Umelcov obdiv k prírode nahrádzajú úvaha o civilizačných zásahoch človeka do majestátu veľhôr a ich možných dôsledkoch v budúcnosti. Prednosť dostáva výtvarná skratka a brutalita výrazu, ktoré signalizujú odcudzenie človeka človeku i prírode. Nositeľmi týchto tendencií v zbierkach Tatranskej galérie i v povedomí slovenskej v kultúrnej verejnosti sú súčasní umelci Július Koller, Vladimír Popovič, Ladislav Carný, Dušan Srvátka, Miroslav Brooš.

Zbierka umeleckých diel s motívom Tatier, nachádzajúca sa v depozite Tatranskej galérie v Poprade, je dôkazom vývoja estetického nazerania a stvárnenia jedného a tohoistého, ale pre národnú kultúru výnimočného prírodného útvaru. Diela na pozadí storočí zachytávajú nielen vzťah človeka k prírode, ale sú aj prejavom jeho kultúrnosti minu lej, prítomnej i budúcej.

Anna Ondrušeková


Medailony vystavených autorů:

Antonín Hudeček (1872—1941)
Antonín Hudeček patrí medzi najvýznamnejších autorov na prelome 19. a 20. storočia. Začínal ako figuralista, maľbu študoval na pražskej akadémii u Maxa Pirnera a na akadémii v Mníchove. Roku 1898 vystavoval na prvej výstave spolku Mánes a rok na to uviedol svoji výstavu vo Viedni. Cestoval po Sicílii a Taliansku, dva krát navštívil ostrov Rujanu. Od roku 1920 pravidelne navštevoval Tatry, Banskú Bystricu a Podkarpatskú Rus. Bol vymenovaný za člena Českej akadémie vied a umenia a za životné dielo dostal cenu. V roku 1940 obdržal Národnú cenu za maliarsku tvorbu. Zásadný vplyv na jeho maliarsky štýl mala skupina maliarov pod vedením krajinára Julia Mařáka. Skupina chodila na plenérove sústredenia do Okoře, kde sa postupne vytvorila maliarska kolónia. Tu vzniklo množstvo obrazov, farebne vycibrených pohľadov do krajiny, kompozície s rybníkmi, či lesné náhľady so svetelnými reflexiami. Bola to doba hľadania svojbytného výrazu a vyrovnávania sa s podnetmi francúzskeho umenia, predovšetkým impresionizmu.

Karol Polónyi (1894—1946)
Karol Polónyi si z výtvarných štúdií doniesol obdiv k umeleckým tradíciám 19. storočia. Keď sa usadil na Liptove, objavil pre seba dielo Ferdinanda Katonu. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. Dlhšie pobyty vo Viedni a Mníchove. Pôsobil ako profesor kreslenia v Berehove. Špecializoval sa na maľbu Vysokých Tatier, ktoré zachytával v premenách ročných období, najčastejšie v jeseni. Väčšmi ako siluety ostrých končiarov z diaľkového pohľadu, ho priťahovali masívy jednotlivých vrchov odrážajúce sa v tatranských plesách. Maľoval aj Nízke Tatry, liptovské a oravské dediny, ružomberské trhy, veduty z iných častí Slovenska a zábery prímorských krajín. Jeho obrazy vystihujú svetelno-farebnú situáciu, bez veľkých kontrastov s rozptýleným svetlom. Pod vplyvom dobových výtvarných tendencií sa pokúšal o zjednodušený, vo veľkých plochách štylizovaný krajinársky výjav. V jeho pozostalosti sa zachovalo aj niekoľko expresívnych, geometricky štylizovaných kompozícií.

Martin Benka (1888—1971)
Martin Benka bol zakladajúcim členom a predsedom Spolku slovenských umelcov a Umeleckého odboru Matice slovenskej v Martine. Získal početné ocenenia doma i v zahraničí, bol vyznamenaný Radom republiky a ako prvý slovenský výtvarník získal titul národný umelec. Okrem maľby sa venoval grafike, úžitkovej grafike a ilustrácii. V roku 1958 vydal knižne svoju autobiografiu s názvom Za umením. Vyučil sa za maliara-natierača v Hodoníne , v rokoch 1906 — 1909 pôsobil ako maliarsky tovariš vo Viedni, kde začal v roku 1908 navštevovať súkromný ateliér E. Neumanna. Prvýkrát samostatne vystavoval v roku 1915 v Rohatci, na Slovensku sa prvýkrát predstavil v roku 1920 v rámci Spolku slovenských umelcov. V roku 1918 sa usadil v Prahe, kde žil do roku 1939. V rokoch 1924 — 1936 absolvoval viaceré študijné cesty (Taliansko, Nemecko, Holandsko, Belgicko, Francúzsko, Maroko, Sovietsky zväz). Viackrát vystavoval na bienále v Benátkach. Zúčastnil sa na Svetovej výstave v Paríži v roku 1937, kde získal striebornú medailu za obraz Krajina z Terchovej. V roku 1939 sa usadil v Martine. V rokoch 1940 — 1941 viedol ako mimoriadny profesor Oddelenie kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. V roku 1958 sa presťahoval do ateliérového domu s obrazárňou v Martine, ktorý vybudoval štát. Ako protihodnotu daroval v roku 1964 štátu 5 000 svojich diel, ktoré sa stali základom fondu Múzea Martina Benku v Martine.

Otakar Štáfl (1884—1945)
Otakar Štáfl navštevoval gymnázium v Havlíčkovom Brode, ktoré nedokončil a zamieril do Prahy, kde bol prijatý do krajinárskej školy Ferdinanda Engelmüllera. Jeho perokresby a ďalšie obrázky boli často publikované a podarilo sa mu získať trvalé zamestnanie v nakladateľstve. Jeho pokojný život zmenila láska k Vysokým Tatrám, kde prežil zhruba dvadsať rokov svojho života. V rokoch 1924 — 1930 vystavoval v rôznych českých a slovenských mestách Veľké tatranské pohľady a až do roku 1938 mal stálu výstavu obrazov v chate pri Popradskom plese, ktorú viedol desať rokov ako spolu nájomca.osem rokov po vzniku Československa vyšli dve poštové známky so Štáflovými obrazmi slovenských veľhôr a o dva roky neskôr bol vydaný reprezentatívny cyklus 120 farebných reprodukcií Štáflových akvarelov z Vysokých Tatier doplnený textami odborníkov o tatranskej flóre a faune. Štáfl nebol iba maliarom hôr, ale podieľal sa aj na vzniku Symbolického cintorína v Limbovom háji pod Ostrvou vo Vysokých Tatrách. V roku 1938 boli manželia Štáflovi donútení zo Slovenska odísť. Návštevy cintorína a ani návratu do milovaných hôr sa už nedočkali. Otakar Štáfl zomrel spolu s manželkou Vlastou pri nálete amerických lietadiel na Prahu v roku 1945.

Jaroslav Votruba (1889—1971)
Pred rokom 1918 sa venoval prevažne grafickej tvorbe, najmä drevorytom, exlibrisom a novoročenkám. Svoje diela vystavoval pravidelne od roku 1911. V roku 1917 vydal prvú grafickú zbierku „Haná“. Zameral sa na krajinomaľbu. Po príchode do Bratislavy maľoval jej okolie a Malé Karpaty, neskôr sa venoval výlučne už len zobrazovaniu Vysokých Tatier, vďaka čomu sa stal známy ako „maliar krásy Vysokých Tatier“. V povedomí odborníkov výtvarného umenia a laickej verejnosti je vnímaný ako maliar Tatier, keď sa po roku 1936 zameral na zobrazenie vysokohorskej prírody. Bol typom krajinára – zberateľa, ktorý pracoval v sériách, vždy na jednu ústrednú tému, pričom sa usiloval dokumentárne ju vyčerpať. Stal pri zrode Umeleckej besedy slovenskej a Spolku slovenských umelcov, v ktorých ako funkcionár vyvíjal živú aktivitu. Bol členom viacerých umeleckých spolkov na Morave a Slovensku, v rámci ktorých sa podieľal na príprave viacerých výstav slovenských umelcov na Slovensku a Morave. Jeho poslednou organizátorskou aktivitou ako konateľa SSU bola výstava slovenského umenia v New Yorku v roku 1938. Počas Slovenského štátu sa svojimi návrhmi známok, bankoviek a suvenírov zapájal do viacerých grafických súťaží. Počas celého života publikoval svoje výtvarné diela aj knižne, často sprevádzané vlastným textom. Snažil sa o kultúrny a turistický rozvoj Vysokých Tatier. Navrhoval založiť v Tatrách galériu, zoologickú a botanickú záhradu a múzeum ľudovej kultúry.

Bedřich Kostřánek (1890—1969)
Po absolvovaní reálneho gymnázia v Ostrave študoval pozemné staviteľstvo na Vysokom učení technickom v Brne. Po vytvorení Československej republiky zostal v Kežmarku. Pracoval ako zememerač v meste a okolí, okrem iného aj na Ceste slobody vo Vysokých Tatrách. Po vojne pokračoval vo svojej práci pre Kežmarok a za zásluhy o rozvoj mesta bol vyznamenaný pamätnými medailami k výročiam – 50 rokov republiky a 700 rokov Kežmarku. Z pera Kostřánka sa zachovali aj poznámky o zaujímavých prestavbách a novostavbách v Kežmarku, o jeho opevnení i fiktívny náčrt mestských múrov pri hrade. Bol umelcom – amatérom, ktorého celoživotným cieľom bolo zobrazenie prírodných a architektonických krás svojho okolia.

Oľga Krýslová (1931—2003)
Akademická maliarka Oľga Krýslová  sa ako jediná umelkyňa z regiónu Turiec sústredene a celoživotne venovala krajinomaľbe. Vo svojej tvorbe zachytila dnes už vymiznutú krásu starobylých dedín. Jej tvorba približuje regióny z Kysúc, Spiša, Gemera a celého Slovenska. Bližšie sa zameriava na Turiec, ktorý bol jej najsilnejšou inšpiráciou. Rannú tvorbu ukazujú kresby a olejomaľby. Neskoršiu tvorbu výnimočné veľké formáty krajinomalieb v technike suchého pastelu. Jej krajinársky záber je veľmi široký, spomínané regióny dobre poznala a  snažila sa zblížiť s ľuďmi. Keď maľovala na Gemeri, dokonca sa snažila naučiť po maďarsky.

Miloš Alexander Bazovský (1899—1968)
Miloš Alexander Bazovský patrí k najvýznamnejším a najznámejším osobnostiam slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Svojou tvorbou, obsahovo spätou so Slovenskom a výrazovo orientovanou na širšie európske kontexty, sa rozhodujúcou mierou podieľal na konštituovaní slovenskej výtvarnej moderny. V súčasnosti reprezentuje zbierku diela Miloša Alexandra Bazovského 462 obrazov (olejov, gvašov, tempier, pastelov) a 667 kresieb. Slovenská krajina a jej obyvatelia sú v Bazovského dielach podané neuveriteľne bohatých modifikáciách a konfiguráciách. Autor na svojich potulkách po Slovensku je nesmierne vnímavým pozorovateľom, ktorý rovnako v kresbe ako i v maľbe vie vystopovať a odhaliť prazáklad motívu, v odvážnej skratke definovať a syntetizovať vizuálnu, pocitovú a myšlienkovú rovinu objavovaného. A až v intímnej pohode jeho ateliéru ožívajú potom jeho obrazy akordmi zemitých i odvážne nadsadených farebných tónov , aby ich kolorit, plne vystihujúci baladickosť a poéziu slovenskej krajiny zároveň definitívne dotvoril atmosféru a dej maliarovho príbehu o Slovensku.

Michal Tillner (1895—1975)
Život Michala Tillnera je obdivuhodným príkladom neustáleho obohacovania poznatkov a vytrvalého zápasu o vlastný umelecký výraz. Tieto črty boli pre potomka starej habánskej rodiny príznačné až do vysokého veku. V rokoch 1910 — 1937 prešiel zväčša pešo veľkú časť Európy, dostal sa až do Strednej Ázie a do severnej Afriky. Od 1940 sa začal sústavne venovať maliarstvu, hlavne krajinárstvu. Charakteristická je obrysová kresba a veľké farebné plochy teplých tónov. Smeroval k abstraktnému vyjadrovaniu. Po návrate na Slovensko založil školu aranžovania výkladov, kde odovzdával svoje skúsenosti mladým adeptom umenia. Vo výtvarnej tvorbe čerpal prevažne z inšpirácií slovenskou krajinou. Na začiatku 60. rokov pochmúrnejšie farby krajín vystriedal svietivý kolorit, ružový alebo okrový podklad. Maliar Michal Tillner považoval za nevyhnutné rozvíjať duševné bohatstvo a odkaz predkov. Na sklonku života sa pustil s jemu vlastnou vervou aj do budovania múzea v Malackách. Slávnostného otvorenia sa však nedožil, umrel o tri mesiace skôr.

Július Jakoby (1903—1985)
Július Jakoby  predstavuje jednu z najvýznamnejších a najosobitejších maliarskych osobností východoslovenského a slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia. S odstupom času sa jeho dielo spolu s tvorbou Ľudovíta Csordáka, Antona Jasuscha či Konštantína Kóváriho-Kačmarika stalo synonymom košického moderného maliarstva a reprezentantom významnej tradície moderného košického výtvarného umenia. Jakoby sa v roku 1922 zapísal na Vysokú školu ekonomickú v Budapešti. V tom istom roku prešiel na súkromnú Slobodnú výtvarnú, kresliarsku a maliarsku školu A. Podolínyiho v Budapešti. Vzápätí sa vrátil do Košíc, kde sa zamestnal ako úradník poisťovne. Od jesene 1922 navštevoval večerné kurzy kresliarskej školy E. Króna pri Východoslovenskom múzeu v Košiciach. V rokoch 1926 — 1928 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. Štúdia v druhom ročníku prerušil a vrátil sa do Košíc, kde žil až do konca života. V roku 1934 dostal Cenu mesta Košice za obraz Ležiaci ženský akt. V rokoch 1938 — 1944 bol členom výtvarného odboru Kazinczyho spoločnosti v Košiciach. Od roku 1949 sa stal členom SZVU. V roku 1968 mu bol udelený titul Zaslúžilého umelca. Bola mu udelená Cena za zásluhy o rozvoj výtvarného umenia na Slovensku. V roku 1984 daroval kolekciu svojich diel Národnej galérii v Prahe.

Janko Alexy (1894—1970)
O prvé výtvarné pokusy sa Alexy pokúšal ešte ako študent gymnázia v Lučenci. Pre problémy s očami s maľovaním načas prestal. Po maturite v roku 1912 vystriedal viaceré zamestnania. Bol kominárskym učňom i praktikantom v lekárni. Počas prvej svetovej vojny absolvoval lekárnický kurz v Budapešti  a začal študovať na tamojšej Filozofickej fakulte. V roku 1917 ho odvelili na taliansky front, kde príležitostne maľoval. Po skončení prvej svetovej vojny začal v roku 1919 študovať na Akadémii výtvarných umení  v Prahe. Počas letných prázdnin v roku 1919 sa zúčastnil na vedeckej výprave po Slovensku, ktorú viedli českí profesori. Prizvali ho ako nadaného kresliara, aby zaznamenával hrady, zámky, kaštiele a mestá. Z množstva takto získaného materiálu urobil Alexy ešte v tom istom roku výber a vydal ho v podobe pohľadníc. O rok neskôr, v roku 1920 vydal zo spomínaných náčrtov aj knižný album pod názvom Obrázky zo Slovenska. V tom istom roku absolvoval aj polročný študijný pobyt vo francúzskej metropole Paríži. Alexyho rozsiahle výtvarné dielo obsahuje okolo 1300 olejov, pastelov, tempier a kresieb. Maľoval slovenskú prírodu i dedinu, ale aj mestské zákutia, prostredie kaviarní, portréty, historické alebo legendárne postavy a udalosti. Veľmi významnou bola tematika Jánošíka a jeho družiny. Navrhoval monumentálne dekoratívne gobelíny aj vitrážové, mozaikové okná do sakrálnych aj profánnych objektov.

Jozef Kollár
Štúdium započal na piaristickom gymnáziu v Košiciach. Neskôr prestupuje na reálne gymnázium. V tom čase však začína navštevovať aj súkromnú maliarsku školu, ktorú viedol Elemír Halász-Hradil. Vďaka nemu sa Kollárovi otvárajú dvere do sveta umelcov a maliarov. V roku 1922 začína študovať na Budapeštianskej akadémii výtvarného umenia. O rok na to pôsobí pod profesorom Júliusom Rudnayom, vďaka čomu začína žať svojimi prácami úspech. V roku 1929 však odchádza do rodnej Štiavnice, kde sa naplno venuje maľovaniu obrazov. Zasadzuje sa o vznik tzv. umeleckej kolónie, ktorá by združovala umelcov zo širokého okolia, avšak neúspešne. Napriek tomu sa stáva členom umeleckých spolkov Umelecká beseda slovenská a Združenie slovenských výtvarníkov. Jeho práca od roku 1932 naberá smer spolupráce a spoločných výstav s umelcami ako Zoltán Palugay či Janko Alexy. Vo svojej tvorbe neustále inklinuje k motívom Štiavnickému regiónu, čo je v jeho tvorbe badať aj počas celého tvorivého obdobia. Rovnako sa vracia aj k štiavnického trhu, okolitej krajine či zátišiam s kvetmi a portrétom ľudí.

Anton Jasusch (1882—1965)
Anton Jasusch spolu so svojím generačným kolegom, predčasne zomrelým košickým maliarom Konštantínom Kóvárim-Kačmarikom , boli prvými, ktorí u nás programovo reagovali na zväzujúce obmedzenia impresionizmu s jeho domácimi modifikáciami a stali sa tak priekopníkmi postimpresionistických tendencií v slovenskej výtvarnej kultúre. Od roku 1904 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, od roku 1906 na akadémii výtvarných umení v Mníchove, od roku 1907 na Académie Julian v Paríži. Bohato rozvrstvená, niekoľkými periódami sa vyznačujúca viac ako polstoročná tvorba maliara Antona Jasuscha patrí medzi vrcholné výtvarné prejavy moderného umenia 20. storočia na Slovensku. Priekopník novátorskej maliarskej reči používal mimoriadne veľké formáty, myšlienkovú provokatívnosť, tabuizované témy a tvarovú symboliku  na hranici zrozumiteľnosti. Vo svojej maľbe spájal prvky expresionizmu, impresionizmu a secesie, vytváral si vlastný expresívny spôsob podania svojich vízií. Pôsobivosť jeho maľby spočíva v jeho rukopise, technike maľby, najmä využití tmavej podmaľby pre zvýraznenie farebných štruktúrovaných plôch tvorených dynamickými líniami.

Vladimír Popovič (1939)
Aj keď je Vladimír Popovič v súčasnosti vnímaný prevažne ako maliar, v skutočnosti sa v jeho tvorbe jasne prejavuje multimediálny rozmer. V súčasnosti je už zrejmé, že už začiatkom 60-tych rokov bol „na pulze dňa“. Tvoril — dobre poznajúc a uplatňujúc pop-art, koncept, happening — s úplne novými materiálmi a výtvarnými postupmi. Možno povedať, že Popovič bol zásadne z hľadiska dejín umenia objavený, zhodnotený a uznaný až po roku 1989. V prvej polovici 60-tych rokov 20. storočia, ako prvý na Slovensku, integroval do maľby papier a písmo. Vytvoril tak nielen obrazy-reliéfy, ale aj trojdimenzionálne papierové „krkváže“ vo forme závesných objektov. Na začiatku 70-tych rokov tvoril ešte pop-artovo poetické diela, neskôr prešiel najmä na expresívne ladenú maľbu, uplatňujúc rýchle – spontánne, maliarske gesto. V 80-tych rokoch bol V. Popovič tematicky sústredený na výrazové nadsadenie a tvarovú deformáciu. Siluety figúr sa stávajú čoraz väčšmi rozmazanou škvrnou. V. Popovič pritom využíval úspornú farebnosť. Dominujúcou sa stala sivá farba. Jeho obrazy vystihujú jasný osobný a umelecký postoj k obdobiu „normalizácie“.
V 90-tych rokoch sa v Popovičovej maľbe začalo postupne vytrácať spontánne gesto, posilňovala sa racionálna zložka jeho tvorby. V dovtedajšej tvorbe dominovala figúra, teraz aj malý, zdanlivo bezvýznamný predmet sa stáva rovnako dôležitým znakom ako ľudská postava.

Záboj Bohuslav Kuľhavý (1937)
Slovenský výtvarník Záboj Bohuslav Kuľhavý, narodený v roku 1937 v Závažnej Porube. Profesionálne sa vzdelával v ateliéroch popredných umelcov skupiny Mikuláša Galandu. Študoval súkromne u zakladateľa moderného slovenského umenia Martina Benku . Do slovenského výtvarného umenia vstúpil na začiatku 60. rokov dvadsiateho storočia a ako jeden z prvých presadzoval na Slovensku postmoderné maliarstvo — možno ho považovať za jeho hlavného predstaviteľa u nás. Pútavé je, že k svojmu postmodernému prejavu dospel sám, postupne, v domácom kultúrnom prostredí nezávisle na cudzích vzoroch. V priebehu svojej tvorby sa dopracoval k novej kompozícii obrazu založenej na princípe „sústavy rozdielnych výtvarných polôh“. Zvolením rozdielnych foriem na jednom obraze si vytvoril vlastný, jedinečný rukopis. Získal významné ocenenie za svoju tvorbu počas svojho pôsobenia v USA v rokoch 1987 — 1988 od Metropollitan Museum of Art v New Yorku.

Rudolf Sikora (1946)
Sikora je predovšetkým dôsledný a na Slovensku asi najvýraznejší konceptualista s myšlienkovými posolstvami zameranými najmä na základné existenciálne vzťahy človeka k prírode, Zemi a vesmíru. Vyjadruje sa predovšetkým výtvarným jazykom znaku, symbolu či geometrie. Využíval najmä fotografiu, serigrafiu, offsety, vlastné texty… Sikora je nenapodobniteľný predovšetkým vo využití technologických špecifík fotografie, na ktorej sú založené veľké cykly diel. V druhej polovici 70-tych rokov vo svojich dielach riešil existenciu človeka priradenými grafickými znakmi – hviezdičkou (narodenie), šípkou (život) a krížikom (smrť). Začiatkom 90-tych rokov začal byť Sikorov výtvarný jazyk viac spojený s geometrickými a konštruktivistickými prvkami. Prejavilo sa to najmä vo veľkých cykloch, akými sú Erby, Malevičov hrob a Hrob pre Maleviča. Od druhej polovice 90-tych rokov Sikora rozvíjal program veľkorozmerných diel. Pre ich umeleckú kvalitu a interiérovú monumentálnosť sú výtvarnými kritikmi označované za výnimočné. Sikora patrí medzi najmenší počet slovenských výtvarníkov, ktorí sú oceňovaní viac v zahraničí ako doma.

Share Button